Počas svojho dospievania som mala pocit, že sa snažím vopchať niekam, kam nepatrím a vlastne ani patriť nechcem. Aká irónia, veď predsa všetci chcú niekam patriť. Ale naozaj chcú, alebo musia? Alebo to je len vzorec spoločnosti, ktorý ich tam tlačí, aby neboli tí čudní a divní v očiach ostatných?
Až časom som pochopila, že nemusím robiť to, čo chcú iní ľudia; nemusím sa správať tak, ako chcú oni. A hlavne, že sa aj tak nikomu tým nezavďačím.
Že môžem byť sama sebou - bláznivá, vtipná, smutná, plačúca, kričiaca, hnevajúca sa, ale aj smejúca sa na plné hrdlo uprostred autobusu.
A práve vtedy som najviac sama sebou. Nepotrebujem si dokazovať, že niekam patrím, že hovorím len to, čo je správne, žiadané a spoločnosťou akceptovateľné.
A život zas plynul o niečo ľahšie a veselšie.
Po svadbe sme chceli prirodzene s manželom bábätko, o ktoré sme sa 4 roky neúspešne snažili.
Zo zdravotného hľadiska sme boli obidvaja v poriadku, ale 2 vytúžené čiarky na teste nie a nie prísť. V tomto čase sa mi dostala do ruky kniha od Brandon Bays - Cesta. Náhoda? Dodnes nepoznám odpoveď na túto otázku. To, čo viem, je, že mi otvorila úplne nové dvere a nové pohľady. Po prečítaní knihy som sa rozhodla, že si to potrebujem zažiť a zistila som, že najbližší seminár je asi o 3 týždne v Bratislave. Samozrejme som sa prihlásila a so zatajeným dychom čakala, čo sa bude diať a či sa vôbec niečo bude diať.
Musím povedať, že Cesta mi dala opäť nový pohľad na mňa, na moje spomienky, prežívanie a emócie. Uvedomila som si koľko nespracovaných vecí si v živote beriem so sebou a ako reagujem z pozície naučených vzorcov správania z detstva. Po tomto seminári som sa rozhodla urobiť si certifikovaný výcvik, aby som si spracovala čo najviac vecí zo svojho života a aby som mohla rovnako priniesť túto úžasnú vec iným ľuďom v mojom okolí.
Rok na to som sa v terapii stretla s jednou spomienkou, ktorú som na vedomej úrovni mala dávno poriešenú. Ale bolo tomu naozaj tak? Na vedomej možno áno, ale moje podvedomie tento pocit nemalo. Akonáhle som si uvedomila a poriešila aj tieto veci, stal sa pre mňa do mesiaca zázrak. Vďaka Ceste sa mi po 4 rokoch podarilo otehotnieť a v roku 2018 sa nám narodil prvý syn. Druhý si k nám našiel cestu v roku 2022.
Vďaka nim vidím, že moja práca a cesta má zmysel. Nakoľko práve deti nám zrkadlia a ukazujú, čo všetko ešte nemáme spracované.
V rámci ďalšieho sebarozvoja som si v roku 2023 prešla coachingovým kurzom, pretože v pracovnej oblasti som sa ako coach už roky pohybovala.
